Recenzia: Úvahy o subjektivite
Dušan Špiner
Katedra občanské výchovy PdF UP v Olomouci
Anna Ondrejková : Úvahy o subjektivite, Univerzita Mateja Bela, Fakulta Humanitných vied, Banská bystrica 2002, s. 126.
Na konci minulého roku nám akoby pod vianočný stromček poslala sesterská Univerzita M. Belu z Banskej Bystrice útlu knihu z pera jej doc. PhDr. Anny Ondrejkovej, CSc., pod názvom Úvahy o subjektivite.
Chápanie človeka prešlo takmer tritisícročným revolučným vývinom. Možno na ňom podobne ako na chápaní Boha, ducha, bytia, osoby a i. názorne ukázať, kam sa uberá filozofické myslenie o človeku i filozofické myslenie v celku. I táto kniha je určitým pohľadom na subjektivitu človeka, konkrétne na usporiadanie života v zmysle individuálnom, v ktorom kult intimity nepochádza z utvrdenia osobnosti, ale skôr zo strachu pred jej stratou, aby “ja” súčasnej civilizácie, kolísajúce, nikde neukotvené priestorom bolo neustále pripravené prispôsobiť sa zrýchľovaniu striedajúcich kombinácii. Ja, pre ktoré sa stáva nevyhnutným zbaviť sa každého stereotypu. Autorka sa snaží držať jednotnej schémy, pretože jej cieľom je načrtnúť proces chápania subjektivity pri komparatívnom a historickom pohľade určujúcom hlavnú líniu problematiky úvah o súčasnom individualizme, o bytí subjektivity a zmysle bytia. Poukazuje na to, k čomu v deštrukcii subjektivity dnes dochádza, a to podľa jej slov je kombinácia hodnot a konania, založená na čo najväčšej možnosti súkromnej voľby, na rešpektovaní odlišnosti – je ňou autonómia subjektivity. Právo byť sám sebou.
Kniha je rozdelená na predslov, šesť kapitol, doslov, resume a literatúru.
V tejto knihe pani docentka venuje značnú pozornosť autoreflexii, sebapoznaniu, autokreácii a sebarealizácii, pretože, ako sama píše …”sa domnievam, že nič v tejto civilizácii nemožno chápať ako nezávislé na slobode subjektivity, ktorá má svoj počiatok v sebe. Za všetkým, čo sa udeje, je nejaký subjekt.” Človek ako subjekt je i touto knihou pozvaný k určitej polemike. I napriek úprimnému a zodpovednému spracovaniu filozofického-etického pojmu subjektivita, nedá mi (inšpirovaný autorkinými slovami: ”nie je nič okomentované, aby už nebolo miesto pre iný komentár"), aby som nepoukázal na slovo “autokreácia”. Neviem, či ide o úmyselne zvolený termín, ktorým sa vracia niekoľko desaťročí zavádzajúca ideológia materialistického racionalizmu, alebo nie úmyselne zvolený termín, ktorý by bolo možné zameniť za termín výstižnejší, a tým je “sebautváranie” v kreačno-evolučnom procese. No v tomto prípade by už nemohli platiť slova autorky pri pohľade na človeka …
”ako tvoriaceho seba samého, neobmedzeného vo svojej slobode, v namáhavom úsilí formujúceho svoje “ja”, aby na konci tej cesty mohol dosiahnuť spokojnosť s plnosťou svojho individuálneho bytia, bytia ako bytosti neopakovateľnej a absolútne špecifickej.”
Zároveň jej predstavu o autokreácii, ktorú uvádza, že “môžeme vymedziť ako zameranie sa na výlučne seba samého, formovanie, tvorba seba - stav, keď subjekt je výlučne tvorcom i výtvorom, prechádzajúc cez dimenziu objektu.” A napokon, konštatovanie pani docentky, že "…veda, ako najvyššia forma ľudskej duchovnosti, je jednou z mnohých perspektív sveta, etika, ako súbor často symbolických foriem duchovnosti, je komplementárnou cestou pravdy o vlastnostiach osobnosti, jej cti a dôstojnosti," je prejav ľudí, ktorí sa bezpodmienečne podrobili svojmu vlastnému rozumu. Títo ľudia sa po tisícročia domnievali zvláštnym spôsobom, že majú bezvýhradné právo na to, aby svoje obmedzené presvedčenie smeli prostredníctvom zákonov a moci vnucovať aj tým, čo chceli žiť podľa iného presvedčenia. Táto úplne nelogická domýšľavosť pramení u rozumových ľudí opäť len z ich obmedzenej schopnosti chápania, ktorá sa nedokáže povzniesť do výšky. Práve toto obmedzenie prináša im domnelý vrchol chápania, čím musia vzniknúť prehnané predstavy, pretože veria, že stoja skutočne už na vrchole. Pre nich samotných je to skutočne tak, lebo potom príde hranica, ktorú oni nemôžu prekročiť. Čisto pozemská zmyslová a rozumová činnosť, ako je dnes obvyklá, prospieva pri správnom použití k uľahčeniu telesného bytia na zemi. Prísne vzaté je to vlastný konečný cieľ každého pôsobenia rozumu! V konečnom dôsledku neprináša nikdy iný výsledok. Tak je to aj so všetkou školáckou rozumnosťou, nezáleží, v ktorom je to odbore, a tiež pri každej činnosti, či už je to v štátnictve alebo rodine, u každého jednotlivca alebo národa a napokon u celého ľudstva. Všetko sa žiaľ podriadilo bezpodmienečne len rozumu, tak preto spočíva v ťažkých okovách pozemského obmedzenia chápavosti, čo samozrejme muselo pritiahnuť neblahé následky vo všetkom pôsobení a dianí a ešte ich aj pritiahne! Tu mi nedá, aby som nepoukázal na skutočnú filozofickú antropológiu vychádzajúcu zo skúsenosti ľudstva, (napr. Ján Letz : Filozofická antropológia, Bratislava, 1994), ktorá jasne proklamuje, že duch nie je dôvtip ani produkt rozumu! Nie je to ani naučená vedomosť. Nesprávne sa teda nazýva človek “duchaplným”, ktorý mnoho študoval, čítal, pozoroval, hĺbal a o svojich vedomostiach vie sa pútavo baviť, svojimi dobrými nápadmi a rozumovým dôvtipom vie sa takto zaskvieť. Duch je niečo celkom iné. Je samostatnou podstatou, prichádzajúcou zo sveta svojej rovnorodosti, ktorá je iná ako časť, ku ktorej patrí zem a tým aj telo. Duchovný svet sa nachádza vyššie a tvorí vrchnú a najľahšiu časť stvorenia. Táto duchovná časť v človeku následkom svojej podstaty má za úlohu vrátiť sa do duchovného, len čo sa od nej uvoľnili všetky hmotné obaly. Popud k tomu nastane pri presne určenom stupni zrelosti a potom vedie ducha nahor k jeho rovnorodosti, povznášaný silou jej príťažlivosti. Duch nemá s pozemským rozumom nič do činenia, iba s vlastnosťou označovanou ako “srdečnosť.” Len diela ducha majú v sebe život od svojho vzniku, a tým aj trvácnosť a stálosť. Nadobudol som presvedčenie, že len umenie sa doteraz rodilo z pôsobenia živého ducha, z citu. Len ono malo prirodzený, teda normálny a zdravý pôvod a vývoj. Lenže duch sa neprejavuje v rozumu, ale v citoch (tie ale nie sú pocity, alebo produkty nervového systému). Javí sa len v tom, čo sa všeobecne nazýva “srdečnosťou”. Práve to, čo dnešný, na seba tak nesmierne pyšný rozumový človek rád zosmiešňuje a vysmieva sa tomu. Haní takto to najcennejšie na človeku, áno, práve to, čo vôbec človeka robí človekom! S rozumom nemá duch nič spoločné. Ak človek chce konečne raz nápravu vo všetkom, musí dbať na Kristove slová: “Podľa ich skutkov ich poznáte!” Nastáva doba, keď sa tak stane, a som presvedčený, že i táto kniha bude k tomu inšpiráciou.